Poďme sa hrať na krízu

Húúúúú, čakajú náš nepochybne vzrušujúce, vážne časy! Stojí to v novinách. Častejšie však medzi riadkami, než priamo. Priamo napíšu len samé protichodnosti.
Napríklad odporúčajú, aby sme v čase krízy šetrili: menej jedli, menej kúrili, menej cestovali, všetko zvažovali. Zaujímalo by ma, či šetrenie zabezpečí, aby sa peniaze neznehodnotili. A zaujímalo by ma aj to, či také úsporné správanie, teda pokles a zdisciplinovanie nákupných chúťok, pomôže nakopnúť pokašliavajúci motor svetového kapitalizmu…
Húúúúú, ide zábava, idú zimomriavky! Na svet pršia veštby všetkého možného druhu. Výsledky analýz, obhliadnutia sa, bilancie, ale aj ezoterické, astrologické náčrty budúcnosti. Slávna slepá jasnovidka pred neviem koľkými rokmi vraj predpovedala, že svet v roku 2009 zachváti hlboká hospodárska kríza a v roku 2010 vypukne atómová vojna, ktorá, našťastie, potrvá len štyri roky, Európu potom zasype rádioaktívny spad a všetci budeme trpieť rakovinou pokožky. Netreba sa hneď ľakať, aj keď báť sa je vždy príjemné, a naposledy sme sa báli už dosť dávno, ak si dobre spomínam, tak v septembri 2001, keď rachli Dvojičky. Veštba konkretizuje, že príčinou svetového konfliktu bude akýsi politický atentát. Zaujímavé. Tak zbombardovanie dvoch mrakodrapov nedokázalo rozpútať svetový konflikt, ale smrť politika áno. Hej, chápem: precedensom tu je prvá svetová vojna. Nuž ale práve toto, práve toto opakovanie už známeho, trochu starosvetského, vzbudzuje vo mne podozrenie zo schematizmu, z nedostatku fantázie. Ale dobre: človek je tvor nevyspytateľný: nemusí sa stať nič veľké na to, aby sa nakoniec predsa len stalo niečo – veľké. Tam, kde zrútený mrakodrap nerozpúta konflikt, možno ho rozpúta odhodená cocacolová fľaša – videli sme predsa vo filme Bohovia sa museli zblázniť, čo všetko môže taká fľaša nealko nápoja napáchať. Hovorí sa, že táto spomínaná veštkyňa, bola vo svojich proroctvách vždy veľmi úspešná. Vraj sa z jej predpovedí doposiaľ vyplnilo 80%! No hej: zaujímavé a poučné by bolo vedieť, ktoré jej proroctvá patria do tých zvyšných, neúspešných 20%? Možno sa tam pohodlne pomestí aj nejaký ten globálny ozbrojený konfliktík.
Húúúúúúúú! Astrológovia hovoria, že pravdepodobnosť veľkého (jadrového) konfliktu je na jeseň roku 2009, pravdepodobne medzi Pakistanom a Indiou. Konflikt možno neprerastie až na Západ, ale atómový mrak vietor odfúkne aj do Európy, kde zaprší rádioaktívny spad a všetci, koľko nás len je, budeme trpieť rakovinou pokožky. Ale toto je len možnosť. Lebo inak sa tí astrológovia domnievajú, že hospodárska kríza pomôže vzkriesiť a prehĺbiť medzi ľuďmi solidaritu, súcit, súdržnosť. Húúúúúúúúú, aké to bude krásne! Budeme sa krásne stretávať, krásne si brnkať na folkovú gitaru a krásne si ohrievať ručičky nad ohníčkom takého obyčajného ľudského porozumenia! A po večeroch si budeme rozprávať strašidelné (samozrejme krízové) historky. Veď už aj vznikajú hromady diskusných klubov pre nezamestnaných, kde sa diskutuje – o čomže takom? Dúfajme, že o novom, práve sa prerodiacom svete, o jeho novom poriadku. A po týchto debatérskych spolkoch určite nastúpia záľahy ľudomilných nadšencov, aktivistov, organizátorov, animátorov, facilitátorov, novopečených psychoterapeutov. Júúúúúúúúúj, už sa teším! Na celú tú novú renesanciu pomáhajúcich profesií.
No dobre, na dnes stačilo romantizmu. Pozrime sa teraz na krízu okom odbornejším. Nejeden súčasný ekonomický expert tvrdí, že kapitalizmus za posledné desaťročia zdegeneroval, nuž nemožno sa takejto kríze čudovať. Ach, impozantný postreh, ale čo vlastne znamená? Že ten kapitalizmus sa zvrhol? Že sa z neho stal zvrhlík? Úchylák? Mrzák? Že sa stal ešte väčšmi nenásytným, než bol „pôvodne“? Alebo naopak? Uskromnil sa? Zosocializoval sa? Zmäkol? Zmľandravel? Zosúcitnel? Chvíľu bol štedrejší a ležérnejší, menej otrokársky? Chvíľu menej plieskal bičom a viac rozdával cukríky? A ako by teda mal vyzerať zdravý, nezdegenerovaný, imúnny kapitalizmus? Mal by byť ešte súťaživejší, ešte nekompromisnejší, než aký bol doposiaľ? Mal by chrliť viac reklamných spotov? Viac bankových produktov? To asi nikto nevie. Isté je, že „kapitalizmus“ (bože, ako keby šlo o nejakého živého tvora) stratil motiváciu, stratil prirodzeného protivníka, „moslimský terorizmus“ sa ukázal ako nepostačujúci na opätovné rozbehnutie mašiny. A tak si asi v nejakom tom think-tanku, dajakí tí tridsiatnici (tak si to nejako predstavujem) pomysleli, že teraz je čas, poďme dačo spraviť, poďme rozhýbať svet. Napríklad sloganmi krízy! Samozrejme, ako to už u takýchto býva, nedomysleli všetko do dôsledkov, nedomysleli všetky možné nevyspytateľné následky ľudského konania, a preto sa máme na čo tešiť. Ale žiadne strachy, veď vravím: báť sa príjemné!
O tom, že prichádzajú húúúúúúúú neobyčajné časy, ma presvedčil aj článok istého holandského novinára. Chlapec sa narodil v roku 1980, a tak sa možno oprávnene sťažuje na to, že jeho generácia (doslova píše, že: dvadsiatnici a tridsiatnici) nezažila ešte nič také ako je hospodárska kríza. Ba vraj ani len studenú vojnu nezažili. Húúúúúú, to bude zábavy! Mám to teda chápať tak, že napríklad štyridsiatnici a päťdesiatnici nejakú tú hospodársku krízu zažili? No neviem, neviem: ja už mám tri roky po štyridsiatke, hospodársku krízu, teda tú, ktorá začala rokom 1929, som veru nezažil… Ešte by som mohol uvažovať o ekonomickej stagnácii koncom sedemdesiatych rokov a v priebehu rokov osemdesiatych, ale to som práve dospieval a ak v nejakej podobe sa ku mne, do spoľahlivo izolovaného socialistického Československa, chýry o hospodárskych problémoch vyspelého Západu predsa len dostali, tak, obávam sa, asi vďaka slovíčku „punk“. (V maďarčine slovo „pangás“ – čítaj ako pangáš – znamená stagnáciu.) A toto ešte: moja matka sa narodila po druhej svetovej vojne, takže má už cez šesťdesiat, a hospodársku krízu zrejme takisto nezažila. Iba ak tú studenú vojnu.
Takže ani ja som krízu, takú poriadnu, celosvetovú nezažil, a to nie som ani dvadsiatnik, ani tridsiatnik. A studenú vojnu? Tú som zažil. Len si netrúfam posúdiť, či v plnej kráse. A možno aj hej, veď si ešte celkom dobre pamätám všetky tie branné výchovy a branné cvičenia. Plynové masky. Teóriu chemických zbraní. Tabun, sarin, soman. A zoznam zbraní hromadného ničenia. Pohotovostné balíčky. Tabletka na dezinfekciu vody. Prelepovanie okenných tabúľ leukoplastom. Tlaková vlna. A neskôr opletačky s okresnou vojenskou správou. Odvody. Potom peripetie na vysokoškolskej vojenskej katedre. Teória balistiky. Pochodové cvičenia na buzerpľaci. Politicko-ideologické školenia. Nesmrteľné slová plukovníka Zátopka: „Pýtajte sa, lebo sa budem pýtať ja. A to bude horšie!“ Hm, časy studenej vojny. Plné strachu: a) z komunistov; b) z plukovníkov; c) že nespravím skúšku z balistiky; d) že ma vezmú na vojenčinu a tam ma rómski mazáci zošikanujú zo sveta; e) že nás prepadnú kapitalisti; f) že nás prepadnú Rusi; g) že nás prepadnú Číňania a h) že vypukne hocijaká jadrová vojna… To sa bálo, júúúúúúúúj, to sa ale bálo v takej dobe…
S odstupom času mi to však pripadá ako hra. Hrali sme sa na vojnovú hrozbu. Hrali sme sa na budovanie socializmu. Potom sme sa začali hrať na budovanie kapitalizmu. Teraz máme pocit, že hra skončila. Ale omyl: začína nová hra. A tak na starú otázku, či je život viac boj, alebo radšej hra, odpovedám, že hra. Hra je totiž krutejšia ako boj. Spýtajte sa myši. Plaším? Ale nie. Hrám sa. V hre nič nie je naozaj. Preto je krutá. Alebo preto je znesiteľná? Nič v nej nie je naozaj: čiže ani to, čím ste boli včera, ani to, čím budete zajtra. Čím ste dnes? Netrápte sa. Poďme sa hrať. Dnes napríklad na krízu. Zajtra potom na niečo iné.
Najlepším strašiakom dnešných dní sú „spomienky“ na svetovú hospodársku krízu tridsiatych rokov. A úplne výborné je, keď sa siaha po Chaplinovi. Po jeho filmoch ako Kid alebo Modern Times. Otrhaný tulák. Diera na nohaviciach. Deravé rukavice. Žobrota. Láska v chatrči. V tomto veľkom prirovnávaní dnešnej krízy ku kríze vtedajšej sa však, aspoň mne sa to zdá, tak trochu zabúda na to, že dnes je nás viac. Dnes na tejto planéte nežijú 2 alebo 3 miliardy ľudí, ale, ak sa nemýlim, tak nejakých 7 miliárd. Dnes povedať, že do apríla bude bez práce 50 miliónov ľudí, je čosi celkom iné, ako to povedať v roku 1930, však? A dnes je vyššia gramotnosť, v obehu je viac informácií (i dezinformácií), disponujeme inými technológiami. Oprávňuje nás to na určitý optimizmus? Alebo skôr na pesimizmus? Neviem. Ale pre istotu – treba plašiť. Kedysi sa plašilo peklom na inom svete, dnes sa plaší peklom na tomto. Taký Sartre by možno mal radosť. Existenciálna úzkosť sa stala vecou verejnou, poľahky prístupnou, vlastne celkom vďačným tovarom.
Ale zanechajme chmúrny myšlienky. Tešme sa. Máme predsa krízu, a to znamená, že máme aj tému. Aj ja, ako vidíte. Aj ja ju mám. Stále. Témičku. A všelijaké ďalšie podtémy, podtémičky, podtémičky podtémičiek. Po toľkých rokoch záhaľky, pohodlia, nudy, nedostatku motívov – poďme sa znovu báť! Júúúúúj, konečne zas je o čom hovoriť, tárať, klebetiť. Je čím plašiť. Je čo pretriasať v krčmách. Aj včera – a to som nebol v krčme, ale na jazykovom kurze – učiteľka zabila takmer polhodinu tým, že filozofovala o kríze. O tom, ako sa teraz všetci musíme dohodnúť. Nájsť prijateľné kompromisy. Zamestnávateľ so zamestnancom. A že za terajší stav nemôžu len banky a bankári, ale všetci zaň môžeme, celý náš materializmus, konzum, nenásytnosť, krátkozrakosť… Aké vzrušujúce! Konečne niečo iné. Síce nie až také nové, ale predsa len: zmena. Svet, ako už toľkokrát, opäť nebude taký, aký bol včera. V tomto zostáva nemenný. A ja mám pocit, ako keby len odpadlo vyučovanie.
Peter Macsovszky